Do našej rodiny prichádzajú psy, takpovediac….nečakane. Jedného dňa dcéra priniesla domov psa, ktorého našla cez internet. Nebolo to žiadne maličké šteniatko, ale pekný, statný, asi 2 ročný psík. Nie len, že to bolo pre mňa prekvapenie, ale nebola som na to pripravená. Psík žil asi niekde v „divočine“ a nebol vôbec socializovaný. Po prvotnom šoku, prišla na rad otázka:
Keďže som už v minulosti mala psa, išla som cestou istoty. S mojím predchádzajúcim psom som mala vytvorený vzťah založený na dôvere a rešpekte. Teraz prišiel čas, naučiť to aj toho súčasného.
Na začiatku to išlo ťažko. Náš miláčik si s radosťou doma všetko označkoval, obsadil si miesto na gauči a posteli, na vodítku sa cítil ako v psom záprahu, dať mu voľnosť, bolo nemysliteľné..zdrhol hneď ako mal na to priestor. Našťastie mu jesť chutilo. Nebol vyberavý a miska bola svätá 🙂
Dobrý základ…začala som výchovu cez odmeny. Keďže mojím cieľom bolo, aby môj pes bol so mnou jedna duša, všímala som si jeho správanie a reakcie. Začala som základnými povelmi: „sadni“, „ľahni“, „ostaň“. Veľmi rýchlo chápal, čo bolo pozitívne. Nebudem si namýšľať, že to robil pre moje pekné oči 🙂 Ak by som mu v tej chvíli videla do hlavy, bolo by tam: “ Urobím všetko, len už pusti tú odmenu z ruky!“
Po zvládnutí posledného povelu „sadni“, som prešla na privolanie. Bolo dôležité, aby tento povel zvládol, nakoľko mojím cieľom bolo, dať mu voľnosť.
Začali sme sa hrať na schovávačku. A to ho bavilo. Na privolanie som používala kliker, ktoré som neskôr nahradila zapískaním. Vytrvalo sme trénovali každý deň, aspoň 10-15 minút, aby všetky povely dostal do podvedomia. A hráme sa stále.
Veľmi dôležitým krokom bolo, dať mu režim a stabilné pokojné miesto. Pravidelné časy kŕmenia a vychádzok. Tým pádom vie, čo má čakať. Je vyrovnaný, spokojný a bez stresu.
Dnes má voľnosť pohybu a slobodu. Drží sa odo mňa max. 10 metrov. Privolanie zvláda bez problémov. Má svoj režim a socializáciu s ostatnými psami. Verí mne a ja verím jemu. Sme ako jedna duša a môj pes JE SLOBODNÝ!